Príbeh Iva Karloviča je taký vzácny a viacrozmerný, že by bol hriech nerozpovedať ho! Navyše, keď mám na rozprávanie dojemných príbehov vlohy ako Halenár belasé nohy (dnes od pol ôsmej odveta na dvojke). Každá pani, každý pán zrejme nevie, kto to Ivo Karlovič vlastne je, takže by bolo fajn začať pekne poporiadku, ideálne dvojverším Kde bolo, tam bolo...
Pred 34 rokmi sa narodil Chorvát Ivo Karlovič, ktorý vyrástol osem centimetrov nad dva metre a stal sa s prehľadom najvyšším tenistom všetkých čias, ktorý nosí topánky číslo 16. Jeho výška sama rozhodla, čo bude jeho hlavou doménou a najlepším úderom. Ivo si ľavou rukou vyhodí loptičku, vo výške troch metrov nad zemou do nej celou silou udrie svojou raketou, trafí vymedzený priestor na opačnej strane kurtu a jeho protihráč loptičku, letiacu 220 km/h a viac, iba sleduje pohľadom bez možnosti sa jej čo i len dotknúť. Eso. Tento scenár sa v Karlovičovej kariére opakoval zhruba 7900 krát (ATP to ma spočítané iba po záver roka 2012, takže som si musel pomôcť vlastnoručne).
Ivo okrem toho výškového drží ešte dva rekordy, a to počet es v prepočte na jeden zápas: neskutočných a neprekonateľných 18, v čom sú započítané aj zápasy na antuke, ktoré priemer značne deformujú. A celkom logicky, ten druhý je rekord v rýchlosti servisu: 251 kilometrov za hodinu, respektíve 70 metrov za sekundu, čo sú dva tenisové kurty na dĺžku. Ak si uvedomíme, že servis sa páli do dvoch tretín jedného kurtu, na reakciu voči Karlovičovmu podaniu nám ostáva tak tretina sekundy. Áno, najmä týmito svojimi výnimočnými schopnosťami zarobil v kariére 4,6 milióna dolárov; servisom, volejom a pokrytím siete obrovským rozpätím rúk. Neprajník by kontroval tým, že nie najmä ale iba. Ivo totiž v talóne veľa ďalších úderov nemá. Pri svojej výške má značné problémy s technikou a väčšina hráčov s ním od základnej čiary dominuje. Jediným predpokladom vyhrať proti nemu výmenu s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istotu je, aby ste sa nachádzali aspoň v prvej tisícke rebríčka.
Napriek tomu dokázal vo svojej životnej forme, v rokoch 2007 a 2008 vyhrať štyri turnaje ATP. Jeho najsilnejšia zbraň, možno ešte silnejšia ako servis, bola mentálna sila. Po tenisovej stránke sa nemohol vyrovnať prakticky žiadnemu hráčovi, čo ani nebolo tajomstvo a každý to veľmi dobre vedel. Jedinou šancou Karloviča bolo svojho súpera zlomiť po psychickej stránke. Ideálne na to slúžil onen servis, ktorým protihráča deptal, keď ho dostal na príjem. Pri jeho zápasoch bolo evergreenom, že sety končili bez brejku a rozhodovala skrátená hra, enem tajbrejk. Tam Ivo zdvihol účinnosť svojho podania ešte vyššie a bol schopný uhrať zo siedmych potrebných bodov päť krát eso, jeden krát dorazil podanie smečom a raz ukradol súperovi minibrejk dobrým prechodom na sieť po rezanom bekende. Boli hráči, ktorí sa pri takomto vývoji pravidelne zosypali a zápas, v ktorom síce vyhrávali 9 z 10 výmen napokon prehrali. Tradičný bol predovšetkým výsledok 7-6 v prvom sete a 6-4, alebo 6-3 v sete druhom, keď už súper stratil koncentráciu a prišiel o jeden kľúčový brejk. Ivo to dotiahol na 14. pozíciu na svete, stal sa z neho jeden z najobávanejších a najneobľúbenejších súperov. Nikto proti nemu nechcel hrať.
Prišla tridsiatka, pokles výkonnosti, zranenia. Už ani ten servis nefungoval spoľahlivo tak ako mal. Za posledné dva roky sa Ivo dostal iba dva krát ďalej ako do štvrťfinále. Čoraz častejšie si naňho vyšliapli hráči mimo elitnej stovky. Hovorilo sa, že je už prekuknutý, čitateľný, starý a pomalý. Ranking klesal a Ivo sa začal objavovať na challengroch. V októbri minulého roka sme ho mali možnosť vidieť v Bratislave na Ritro Open v troch zápasoch. Prvé dva vyhral, klasicky 7-6 6-4 a 7-6 6-2. Štvrťfinále ale nepreliezol ani tu a pred tohtoročnou sezónou sa nezmestil do prvej stovky. V roku 2013 išiel od prehry k prehre, hra stratila akúkoľvek iskru, Ivo vyzeral unavený a bez motivácie, jeho najlepším výsledok bolo druhé kolo. Všetko naznačovalo tomu, že Karlovič pomaly ale iste končí. V apríli dokonca štyri krát po sebe prehral ako masívny favorit. No a potom to prišlo.
Po prehre na malom turnaji v Sarasote sa v jeden deň zobudil so stŕpnutou rukou. Cítil sa hrozne, problémy vyústili do veľkých bolestí a zvracania. Ešte v ten večer ho záchranka doviezla do nemocnice, kde stratil vedomie. V kóme bol niekoľko dní. Keď sa prebral, nevedel ako sa volá ani aký je rok. Mal silné bolesti hlavy, ochrnutú pravú ruku a časť tváre. Prvé správy hovorili o mŕtvici. Manželka Alsi chýri o mozgovej príhode dementovala a poprosila o rešpektovanie súkromia. Po troch dňoch lekári zistili, že sa jedná o silný zápal mozgových blán. Nikto mu v tej chvíli nedokázal zaručiť, že ostane bez následkov. Je to nevyspytateľná choroba, ktorá vie skončiť aj najhorším možným výsledkom. Ivo, vyučený v nezlomnosť, to samozrejme nevzdal. Po štyroch dňoch dokázal povedať svoje meno, po piatich sa mu vrátil cit a po dvoch týždňoch bolesti konečne ustúpili. Aj tento tajbrejk zvládol.
K pohybu sa vrátil po mesiaci, na päť minút. Získať späť kondíciu bolo na všetkom to najťažšie. Počas toho, keď sa o to snažil skutočne netušil, či bude schopný návratu k vrcholovému športu. Stále totiž hrozilo, že by sa choroba mohla vrátiť. Po ďalších dvoch mesiacoch tvrdého tréningu sa Ivo vrátil na kurty! Ako sám povedal, všetko, čo od toho momentu vo svojej kariére zažije, bude iba bonus. Necítil už žiadny stres, žiadny tlak, žiadne naháňanie sa za výsledkami. Proste si chcel tenis užívať a tešiť sa z neho tak, akoby ho práve objavil.
Na svojom prvom turnaji po chorobe, v americkom Newporte, vyhral na svojej obľúbenej tráve prvé dva zápasy a dostal sa do štvrťfinále. Dosiahol tak svoj najlepší výsledok tohto roka. Skončil až na rakete obhajcu z posledných dvoch rokov, tiež dvojmetrovom Isnerovi. Zápas skončil ako inak, bez stratených servisov v dvoch tajbrekoch. Ivo týmto výsledkom k sebe pritiahol zaslúženú pozornosť. Počas tohto turnaja poskytol rozhovor, v ktorom prezradil detaily z priebehu jeho choroby a následného zotavovania. Fanúšikovia tenisu po celom svete snímali svoje imaginárne klobúky. To však ešte netušili, čo príde o týždeň.
Chorvát sa prakticky okamžite presunul na turnaj v Bogote, kde sa hrá tenis na najvyššej úrovni (turnaj kategórie ATP) túto sezónu prvý krát. Úroveň je to doslova najvyššia, kurty sú vo výške 2620 metrov nad morom. Len si to predstavte, hrať tenis na Gerlachovskom štíte. Podmienky sú to skutočne špecifické a veľmi náročné, údajne priam dokonalé pre servismanov. Riedky vzduch, nízky odpor, vysoký odskok. Ivo Karlovič prišiel, aby toto tvrdenie potvrdil. V piatich zápasoch trafil 104 krát eso, z 55 gemov na servise nestratil ani jeden jediný, z 11 setov prehral jeden a v 5 zápasoch (z ktorých bol tri krát outsider) nenašiel hráča, ktorý by ho porazil. Ivo Karlovič získal titul po piatich rokoch, tri mesiace po tom, čo ležal v nemocnici s meningitídou, neschopný hýbať rukou a povedať vlastné meno. Neuveriteľné!
„Život je krásny,“ bola prvá veta, ktorú povedal, keď prebral trofej. Povedal to dobre. Jeho príbeh to ale povedal ešte lepšie. Človek je nezmar, dokáže prakticky čokoľvek. Nech je tento veľký muž, veľký nielen výškou, inšpiráciou pre nás všetkých ako nádherný dôkaz, že neexistujú žiadne limity. Namiesto preňho aj pre nás bezvýznamného pokývania hlavou na znak uznania sa pozrime na naše prekážky. Na to, čo nás momentálne najviac trápi. Či už je to zaplatenie výpalného za bufet, vychudnutá peňaženka alebo hypotéku na krku, či je to zlý diplomový vedúci a ešte horšia téma, či je to strach pred rodičmi priznať pravú orientáciu, alebo zle osadená vaňa, depresie z ťažkej, no nudnej a zle platenej roboty alebo smútok z večnej samoty po tom, čo sa odsťahovala dlhoročná frajerka. Každý niečo má, čo ho kvári. Nájdime v sebe vlastného Iva Karloviča, odblokujme húževnatosť tak typickú pre človeka a vyhrajme ten tajbrejk pre seba. Ide to.
