Buď hrdý, slovenský fanúšik!

Autor: Maťo Petro | 17.5.2013 o 13:43 | (upravené 17.5.2013 o 13:55) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  141x

Pre väčšinu z nás sú už MS históriou, koláčový graf by to ukázal v plnej paráde. Naši sú v lietadle, Česi na trajekte. Našim bratrancom z druhého kolena po zbabraných výkonoch zoštíhlili rozpočet a na letenky už nevyšlo, domov musia po zemi. Podaril sa im jediný zápas, keď na nulu porazili Nórsko a uhrali to vďaka tomu medzi najlepších osem, doslova 5 minút pred obedom. Nórom ale chýbal ich najlepší strelec, ktorý sedí. Vypadli aj topfavoriti z Kanady a Ruska. Kto by tipoval podľa nášho posledného Power Rankingu, tak by netrafil ani stodolu. Našťastie o poradie v ňom išlo až v poslednom rade. Vo finále sa určite objaví presne jedna domáca krajina a uvidíme tak atak na zlomenie zlatého prekliatia usporiadateľov, ktoré trvá 28 rokov. Inými slovami, žiadny hostiteľ presne takto dlho na vlastnom pieskovisku nevyhral. Vo finále uvidíme aj niekoho z dvojice Švajčiarsko/USA, čo je po posledných rokoch veľmi svieže spestrenie. Nuž, ozaj pekný turnaj, len čo je pravda. Pekný bol aj vďaka našim reprezentantom, na ktorých môžeme byť hrdí. Hneď si vysvetlíme prečo.

 

Už nominácia dávala tušiť, že s ambíciami treba tohto roku opatrne. Dôležité teda bolo, privrieť to jedno kritické oko a vydržať tak zhruba ten týždeň a pol. Ofenzíva vyzerala fajn. Aj bez Maja Gáboríka, ktorého jeho kluby radšej každý rok preventívne pošlú na stoprvú operáciu slabín, než aby ho pustili spájať slovenský národ na námestiach. Z určitého uhlu vyzeral útok možno ešte kvalitnejšie než pred rokom,  mladíci bohatší o skúsenosti, žiadny Marcel Hossa, nahradený Handzuš (ale nie Jožkom Štumpelom ako sa čakalo, ale Romanom Kukumbergom ako sa možno nečakalo), Kopecký so životnou formou z NHL, no a k tomu všetkému bonusový Záborský.

Zranil sa nám avšak najlepší brankár minuloročných MS Laco Ján a jeho miesto na svoje bremeno zobral večný reprezentačný náhradník Rasťo Staňa. Ani s tým nebol nejaký zásadný problém. Našu achilovku obnažila až zostava tých pár hráčov, ktorí mu mali pomáhať strážiť svätyňu, a teda obrancovia. Chýbali Graňák, Baranka, Starosta, no najmä Zdeno Čára. Tu treba priznať, že tréner Vujtek nemal na výber a varil z vody. K strieborným medailistom si doniesol troch dobre živených borcov. Mezei, Jurčina a Mihálik majú dohromady 6 metrov, všetci skúsenosti zo zámorskej NHL, no skutočným problémom bolo ich spoločných zhruba 330 kilogramov a korčuliarska (ako to povedať delikátne?) neobratnosť. Z útočníkov to mohli kompenzovať akurát tak náš najlepšie (často krát jediný) brániaci útočník, Roman Kukumberg a Tomášovia - Kopecký a Surový, ktorí sú z NHL zvyknutí hrávať v checking line, len u nás musia dávať okrem toho aj góly. Nikto ďalší u nás z útočníkov brániť bohužiaľ nevie.

Znie to možno smiešne, no už po prvých 10 minútach s Francúzskom bolo jasné aj slepému, kde nás bude na tomto výlete tlačiť topánka. Trochu šťastia, skvelá produktivita a bola z toho na papieri presvedčivá, no trochu podceňovaná výhra o štyri góly so súperom, ktorý potom potrápil všetkých ostatných a postup mal v posledných dvoch zápasoch vo vlastných rukách!

V ďalšom zápase z toho bol pekný, odvážny a kreatívny hokej s domácim favoritom, ktorého reprezentačný debutant v bráne zatiahol rolety a kým my sme hrali, oni dávali góly. Aj prehrou 0-2 si naši hráči doma sympatie viac získali, než by o ne prišli.

Následné Nemecko bol kľúč ku všetkému, každý to vedel. Začiatok ako zo zle napísanej grotesky, za prvú tretinu by si zaslúžili zaspávať namiesto vankúšov na dva týždne neopratom rybane. Neviem, čo ten milý a priateľský pán na našej lavičke našim hráčom v kabíne povedal, ale viem, že podobný diametrálny obrat hernej tváre som pod iným (slovenským) trénerom nikdy nezažil. Pomohla nám možno trochu aj nemecká únava, no naši odohrali skvelé ďalšie dve tretiny, vyhrabali sa zo šlamastiky aj po nešťastnom druhom góle a zápas brilantne otočili podľa vzoru Záborský. Mimochodom, Nemecko potom porazilo oboch našich následných nepopulárnych premožiteľov (Lotyšsko, Rakúsko) bez toho, aby inkasovalo. To iba na ilustráciu toho, koľko hláv mal vlastne ten drak, pred ktorým sme zachraňovali princeznu.

Lotyšsko nám vôbec nevyšlo. Vo formulke „nám" myslíme každého, kto sa podieľa v prvom rade na tom, aby sme čo najmenej inkasovali. Zápas nevyšiel Staňovi, obrane a v konečnom dôsledku ani útočníkom. Akoby sme zabudli počítať a nerátali s tým, že Lotyšom ide o holé bytie a pôjdu po nás ako po údenom. Nechali sme sa dokonale zaskočiť a odohrali najslabší zápas turnaja.

S Rakúskom našim ťažko niečo vyčítať zvýšeným hlasom. Sú aj také zápasy. Lotyšská výhra pustila do vody našu krv, ktorú rakúsky žralok ucítil, napriek tomu, že je bylinožravý. Dostali sme sa do vedenia a áno, mali sme ihneď herne slabšieho súpera doraziť a nedať mu šancu na návrat do zápasu skrz jednu náhodnú strelu. Zo 43 striel sme vyťažili iba jeden Tomášov surový gól. Málo. Možno sme ešte v kabíne cítili ten čerstvý lotyšský prd, ktorý nám nechali v kabíne deň predtým. Ukázalo sa to v nájazdoch, ktoré sú síce lotéria, ale my sme v nich hrali bingo bez ceruzky, a tak sa nedá vyhrať.

Rusko nebolo akurát prvý súper na zozname, s ktorým by si to naši chceli rozdať, keď cítiť na krku kovový chlad čepele. Priveľký rešpekt bol vidno aj z obežnej dráhy. Napriek tomu sme sa v zápase držali, postupom času aj osmelili a potom dostali dva nešťastné góly. Do hry nás grandiózne vrátil svojou brankou Branko, do tohto gólu najväčší smoliar v mužstve, na čom sa isto podpísala jeho slabšia sezóna. Od tohto gólu ale jeden z najlepších hráčov. V poslednej tretine pustil Rusom lacný gól Jano JaRus, teda Jaro Janus a bolo vybavené. Karty mali v rukách Francúzi.

Vesmír k nám bol naklonený, Lotyši vrátili požičané a pred posledným zápasom bola matematika jasná ako Kažimírov graf. Stačilo nám s USA, na ktorých to celkom vieme, do 60 minút vyhrať. Tak ako sa to ľahko hovorí, tak ľahko to celé začalo. Forčeking Kopeckého a parádička Brankara Divojeviča (tisíc krát opakovateľný vtip, najmä ak konečne dáva góly), ďalší zásah Barteka z kategórie Nechbožedá a na našich hokejkách sa udomácnil pokoj. Hrali sme ozaj perfektný, no najmä dôrazný hokej, na ktorý bola radosť sa pozerať. Krásna presilovková kombinácia, trojgólový náskok a noha z plynu, keď sme si uvedomili, že by bolo fajn to napokon aj ubrániť. Podarilo sa, najmä vďaka Rasťovi, ktorému sa dalo po tomto zápase odpustiť čokoľvek, aj netriedenie odpadu. Kto nám neveril, nech sa hanbí doteraz. Ako by povedal náš zlatý strelec: Ten nápor sme zvládli, ale toto už nechcem nikdy zažiť.

Štvrťfinále bola samostatná kapitola. Náš všeobecný problém s prvými tretinami, zbytočným rešpektom a rýchlostným deficitom v defenzíve sa ukázal opäť a v plnej paráde. Všetko naštartoval smolný gól, o ktorom dodnes neviem, čo si mám myslieť. Potom tri strašidelné chyby v priebehu desiatich sekúnd od Mihálika a ďalší nešťastný gól, keď Tomáš Surový pristavil puk priamo na strelu najlepšiemu fínskemu strelcovi Petrimu Kokakolovi. Keď Tomáš následne trafil žrď a do kabín sa išlo za stavu 0-3, zdalo sa, že je po zápase.

Opäť. Netuším, akú pohotovostnú grimasu nosí pre tieto prípady pán Vujtek, alebo aké motivačné metódy ovláda, no to, čo znovu raz dokázal s našimi hráčmi je neuveriteľné. Ďalšie dve tretiny hrali naši hráči totálny hokej! Domácich Fínov nepustili absolútne k ničomu. Útočili sme s piatimi hráčmi, Andrej Sekera predvádzal exkluzívny dispečing a okrem toho, že kompenzoval defenzívne nedostatky svojho partnera z obrannej dvojice, tak ťahal väčšinu našich útokov. Bol to od neho jeden životný výkon. Už od poslednej olympiády som presvedčený, že je to Višňov nástupca, možno o niečo menej gólový, no v iných ohľadoch možno (bude) ešte lepší.

Hrali sme o všetko, hrali to s ľahkosťou, hravosťou, tvorivo a dôrazne. Práve tak sme sa vrátili späť do zápasu, typicky kanadsky. Dva nahodené puky, pri tom druhom majstrovstvo Andy Sekeru a jeden úžasný dôraz v bránkovisku. Vyliezli sme z tmavého lesa, umlčali domácu arénu a Fíni sa báli, doslova sa triasli každého nášho ďalšieho útoku. Všetko mal na hokejke Branko v presilovke, tak trochu symbolicky to nevyšlo a Kopeckého prihrávku netrafil podľa predstáv. Domáci potom využili jedinú šancu, ktorú sme im za 40 minút dovolili. Prepadli naši mladíci, konkrétne Marcel Haščák a Staňa bol bez šance. Naši siahali aj po ďalšom vyrovnaní, boli blízko. Ako to dopadlo, všetci vieme.

Rozlúčili sme sa dvoma jednoznačne najlepšími tretinami za celé majstrovstvá a jedným nádherným zážitkom, ktorý v nás zvečnilo toto štvrťfinále. Ja som si tento zápas užil rovnako ako minuloročné úspešnejšie ťaženie, a nebolo to len pivom s príchuťou tequily, ktoré ma donútilo spáliť si lakte po vrhu na parkety, keď Tomáš Surový vyrovnal. Bol to tou hrdosťou, ktorú sme naznačili v úvode a v ďalších odsekoch hádam presvedčivo vysvetlili. Pre istotu to ale zhrnieme. Tento rok to bol pekný turnaj, hádam až krásny. Možno nie práve výsledkami a konečným umiestnením, no tým, ako sme sa dokázali tri krát vyhrabať z absolútnej tmy v zápase s Nemeckom, pred zápasom s USA a nakoniec priam neuveriteľne aj v zápase s domácimi Fínmi. Kto hrdý nie je, nech ide... na trestnú lavicu a tam nech sa hanbí. My v redakcii takurcitee bodka sk hrdí sme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?